Aktuality
Bergamo – mesto v tieni Milána

Bergamo – mesto v tieni Milána

13.4.2018

Taliansko Dolce vita - tak vonia taliansky život. Lákavé? Že ako! Každoročne mám z toho abstinenčný šok, ktorý sa dá prekonať jediným možným spôsobom: kúpením dovolenky, letenky či spiatočného lístka do mojej krásnej „Itálie“, ktorá mi mámi zmysly, ako keby bola nejaký fešný chlap s osobnosťou. A Taliansko má tých krás schovaných v rukáve toľko, že je to nekonečná odysea a osobnosť má tiež. Temperament. Zmysel pre rodinu. Chuť slobody. Čo viac k šťastiu chcieť?

 

 

Lanovka BergamoMoja prvá „jazda“ na vlastnú päsť bola životabudičom, keď telo vypovedalo službu a robilo si, čo chcelo proti mojej vôli. Proste sa zbláznilo, a tak som si povedala: „Veď predsa neumriem predtým, než uvidím Cinque Terre,“ a bola z toho miestami šialená trasa severom Talianska od Bergama cez Bolognu, Rimini a Anconu naprieč neznámou Perugiou a toskánskou Florenciou až do La Spezie, ktorá je hlavnou spojnicou k piatim dedinám všakovakých farieb umiestnených na vodách Ligurského mora, ktoré Taliani milujú väčšmi než turistami zabývané okolie Jadranu.

No nič. Tak som si zbalila svoje „caky-paky“, zrolovala oblečenie, nech šetrím čas i priestor a sadla do lietadla s hrôzou, či to prežijem a chuťou vidieť a zažiť, čo najviac a po dlhej dobe si pochutnať bez zábran jedlo. A tak som doletela do „zeleného mesta“ Bergama. Bergama, lebo je bližšie letisku než zbytočne nafúknuté Miláno a zelené preto, že na každom kroku je tu nejaký park s výhľadom. Najmä ak navštívite jeho staré mesto umiestnené na kopci.

Botanická záhradaTo, že niekam doletíte, neznamená, že tam aj navždy zakotvíte, ale nevidieť ho by bolo asi na škodu veci. Ale kde začať? Keď sa nechcete pýtať, začnete skrátka spontánne a odbočíte, kde Vás to láka. Túlanie sa nezdá, ako moc dobrá rada, ale vďaka tomu som narazila na smerovku k botanickej záhrade Orto Botanico Lorenzo Rota. Najskôr som omylom navštívila nejakú školu či škôlku (už si nepamätám vek tých detí), ktorá bola o uličku ďalej, ale nevadí, šantenie detí hneď človeka nabudí k úsmevu a radosti. A takto nabudený a vysmiaty človek, keď už nájde pravú záhradu, cíti sa ako v tej rajskej. Tu palma, tam skalka, tam kvety, ktoré som v živote nevidela, a tak si hovorím, vážne je už jeseň?, veď tu to vyzerá, ako by prichádzala jar. Cestička ma vedie kade-tade, až narazím na svoj prvý výhľad a teraz už viem, kam chcem ísť. Silueta budov, čo sa črtá v pozadí, je historické centrum Cittá Alta. Alebo žeby to bolo, až keď som funicularkou vyšla na San Vigilio? Neviem, bola som príliš zamestnaná svojou zvedavosťou, chuťou spoznávať, zdolávať stále vyššie kopce s ťažkým nákladom na pleciach. Mala som len svoj wish list prianí, ktorý sa napĺňal čistou náhodou len tým, že som ho mala zapísaný v poznámkovom bloku. Nohy ma doviedli všade, kde som túžila ísť. I keď po pravde od San Vigilia som pôvodne čakala viac. Predstavovala som si krásnu zrúcaninu hradu, ako bývajú na Slovensku a nie mocné opevnenie, ktoré nepoznalo konca a na ktorého vrchu bol umiestnený ďalší park.

PizzaDole už zliezam po svojich, pozorujúc ako Taliani lietajú na svojich mopedoch, stále niečo vykrikujú a užívajú si sladké ničnerobenie. Dolce far niente. A sama do seba vsakujem sladkosť bytia a radosť z toho, že žijem a že som zvíťazila nad chorobou. Cestovanie ma zachránilo podobne ako kedysi cisárovnú Sissi, lebo mi dalo motiváciu žiť a prekonať samú seba. Medzi zvädnutými lístkami nachádzam gaštan, ktorý som si beriem ako talizman. Niekto si berie kamienky, ale ja nie. Strmý kopec ma vedie dole k mostu a množstvu podchodov s lomenými oblúkmi medzi ľudí, ktorí sa zliezajú do tajomných uličiek najstarších námestí. Idem rovno za nosom i za ľuďmi, a potom za hudbou a vôňami. Vo výkladoch tróni pizza, ktorá vyzerá ako ovocný koláč, ale aj čokoládové pochúťky. Ľudia sedeia v kaviarniach a popíjajú dúšky talianskeho elixíru života - kávy. Z balkónov vytŕčajú kvety a vo vetre vľaje zeleno-bielo-červená vlajka. Až teraz som si uvedomujem, že mám s Talianskom toľko spoločného, lebo celý môj život nikdy nebol čierno-biely, ale zeleno-červený. Zelená ako symbol slobody a červená ako symbol vášne a názorov.

Piazza VecchiaMesto ma vťahuje stále hlbšie do svojich útrob. Predo mnou sa otvára námestie Piazza Vecchia so svojou dlhou vežou Campanone, ktorá o chvíľu prekričí aj pouličnú hudbu. Ale študenti i tak neodtrhnú svoj zrak od svojich kníh, začítaní do príbehov minulosti, nevnímajú prítomnosť. Sú ako tie sfingy na fontáne, nehybne spiace kamene, ktoré vzbudzujú auru, aj bez toho, že by prehovorili čo i len slovíčko. Čas sa míňa, ale nikto sa nikde neponáhľa. Také antistresové a inšpirujúce. Chvíľu len stojím a pozorujem. Pozerám sa zo všetkých strán a robím si panorámu, až moje oči padnú na zem, ktorá je nielen plná kamenných dlaždičiek, ale je v nej akoby uväznený obrovský meč. Ktovie, prečo tam je a či si ho niekto všíma? Jedna nerozlúštiteľná záhada, s ktorou by mi vedel možno poradiť akurát sprievodca. Aj cestovanie na vlastnú päsť má svoju nevýhodu, ale občas človek potrebuje viac než vedieť o meste všetko, nechať sa ním unášať, nakaziť, cítiť sa slobodne a ísť si vlastnou cestou. Byť v protiklade s tým mečom. Nie uväznený, ale s chuťou lietať a premeniť sa na farfallu, ako hovoria Taliani motýľovi.

Park San VigilioSlnko pomaly klesá k obzoru, a tak som radšej udržím myšlienky na uzde prestala a dám sa ďalej do putovania. Uličky sa kľukatia do oblúka a nohy majú stále chuť objavovať, a tak som naďabila na posledný park a zo všetkých najsmutnejší, lebo pripomínal desivosť vojny. Parco Rocca e Rimembranze ponúka teda okrem ďalšieho výhľadu, aj pohľad do minulosti, ktorú pripomína bohatá zbierka tankov. Dnes v rovnomennej pevnosti sídli historické múzeum, ktorého úlohou je pripomínať, prečo by sme sa mali vojne vyhýbať a udržiavať ten pokoj, čo v rámci možností je. To, že môžem po Taliansku cestovať len tak bez strachu a sama, je toho živým dôkazom. Preto na mňa nedoľahnú ani hrôzy dávnych čias. Cítim len vďačnosť za to, že je za mnou prvý z dní mojej talianskej cesty a predo mnou je ďalší, o ktorom vám porozprávam nabudúce. Bude sa odohrávať v Bologni. Tej Bologni, čo nám dala prílohu ku špagetám, ale sama nevie nasýtiť všetkých, lebo je plná bezdomovcov. Bologni, ktorá je vždy červená a plná arkád, ale počas dňa mení nálady ako žena. Bologni čarovnej, divokej i tajomnej, ako stvorenej na nové príbehy a spoznávanie. Arrivederci, amici!

Autor: IU